Moja cesta samosabotáže za tou "dokonalou" postavou

Od 1. mája sa zúčastňujem mentorského programu – mentor má mentora.

Cieľom tejto spolupráce je to, aby som spoznala nové uhly pohľadu.

Prečo mám rada, takéto zahraničné programy....lebo sa tam stretávajú ľudia z rôznych častí sveta. Je úžasné vidieť, kto si čo myslí, aké majú presvedčenia, ako vidia svet.

A to je jedinečné.... počúvať príbehy iných, aké mali ťažkosti, ako to prekonali, a ako sa dostali tam kde sú....skutočná transformácia.

Ale čo sa stane ak sa vydáme na cestu zmeny? Zase som si musela sadnúť a zase definovať samú seba. Kto chcem byť, čo chcem dosiahnuť, ako sa musím zmeniť ,aby som to dosiahla.

Zase sa musím pozrieť do zrkadla svojho života a zbúrať všetko čo som doteraz dosiahla, aby som vytvorila niečo nové. A to ľudí desí... prečo by som sa mala zaoberať bolesťami...veď toľko rokov som to skrývala. Naučila som sa s nimi žiť, a je to v poriadku.... niekto svoje problémy tají, niekto ich skrýva, a niekto na nich zabúda.

Pri každej transformácií, ktorú pre seba urobím, viem, že sa niečo vynorí.

A včera sa to aj stalo – skoro po 4 týždňoch. Bolo mi strašne.... prišla obrovská emócia – seba nenávisti, sebakritiky ohľadne toho ako vyzerám.... no ale počkajme...kde sa to všetko zobralo...veď ja som spokojná, zmierila som sa s tým ako vyzerám...áno možno mám zopár kíl navyše...ale prijala som to....

Ale asi nie...

Téma "dokonalého" zovňajšku, stále sprevádzala môj život.... nízku sebahodnotu som pripisovala tomu, ako vyzerám.

Prvých 7 rokov môjho života som bola štíhle dievčatko – normálne, nemala som žiadne problémy s váhou. Potom som nastúpila do školy a váha rapídne stúpla.. a k tomu prichádzali emócie podhodnotenia....bola som to "tučné" dievčatko v škole....stále som stále bokom...nikto sa so mnou nechcel rozprávať...ako som rástla, začínala puberta všimla som si, že chlapci "majú " záujem len o krásne a štíhle dievčatá...

Takže tu som si vytvorila podvedomý program – že štíhlosť sa rovná sebavedomiu. Ak budem štíhla, všetko sa vyrieši.....

Svoju váhu som stále "používala" ako výhovorku...prečo nechcem chodiť medzi ľudí. Bola som zatvorená, lebo som sa hanbila... a tak som nemala veľa kamarátok. Stále som si myslela, že ak pôjdem vonku každý sa mi bude vysmievať. Tak som do toho spadla ešte viac...sklonená hlava, stále som sa držala v ústraní, nehovorila som svoj názor, lebo som nechcela pútať pozornosť.

Tak som ostávala ticho....

Potom som nastúpila na strednú školu. Mala som žalúdočné problémy – a rapídne som schudla....ale nič sa v mojom vnútri nezmenilo. Tak isto som bola to utiahnuté dievčatko, ktoré som bola aj predtým..... nemala som aj tak sebavedomie.... zdravotné problémy sa vyriešili a váha sa zase vyšplhala hore.....

Sebavedomie na bode mrazu..... stále som sa bála otvoriť....

Hoci som sa aj chcela zoznamovať, stále som bola odmietnutá.... no dobre, mala som dobrú výhovorku.... mám trošku viac kíl...tak jasné , že ma odmietajú... nemôžem sa páčiť každému... nemám dokonalé telo , nie som ideál krásy....

Potom som sa zoznámila s mojím ex-manželom. Ako tak som si myslela, že som v poriadku, veď mám vzťah..... ale ako ten vzťah postupoval, pomaly som si všímala, že ma môj ex-manžel, stále nejako riadi. Hovoril mi , ako by som sa mala zmeniť, ako by som mala vyzerať...ako bude vyzerať náš život....

On mal v pláne, aby som rodila každý rok – on chcel mať tri deti- v takom krátkom vekovom rozdiely ako boli oni ( pochádzal z troch súrodencov, a medzi nimi bol vekový rozdiel 1 rok).

Avšak ja som po pôrode – o 3 týždne absolvovala veľmi vážnu operáciu brucha . Takže za mesiac som mala cisársky rez a následne operáciu brucha, kde ma museli otvoriť (nevedeli urobiť operáciu laparoskopicky)

Takže lekár mi odporúčal – aspoň jeden rok počkať, kým sa tá veľká rana na bruchu zahojí.... ale ex- tlačil do tehotenstva...

A zase som utekala k jedlu. Svoj stres som zajedla.... mala som aj hormonálne problémy a tak som sa vyšplhala na 3-cifernú váhu. Potom útoky na môj zovňajšok sa stupňovali..... a v nejakom bode sa to zlomilo.... rozviedli sme sa...

Ale nárast na váhe pokračoval...zistila som diagnózu syna.... a hovorila som si, nemám čas na cvičenie, lebo sa musím starať o syna...celý deň...

Potom veľký zlom nastal v roku 2013....keď som sa pozrela na fotky....to som naozaj ja....ja, ako sa to mohlo stať...? Kde som stratila kontrolu nad svojím životom, nad svojou váhou...????

Neuvedomila som si, že hmotnosť som zase využívala ako ochranu, prečo som si nenašla vzťah po rozvode....lebo som "obézna" tak sa nikomu nepáčim....

Ale potom som počas 2 rokov schudla.... nedosiahla som svoju ideálnu váhu, ale cítila som sa lepšie....

A od roku 2015 som v jednom kolotoči – skúšanie diét, samosabotáže, kritizovania.... v jednom bode to vzdám, zmierim sa s tým, a potom zase všetko začínam znova....ale vždy sa sabotujem..... vždy.

V jednom bode som si povedala, no nemôžem mať každý dokonalú postavu, veď som rodila...( och aká to energia obete, keď obviňujem svoje vlastné tehotenstvo spred x rokov, že neviem schudnúť.)

Potom prišlo ďalšie podvedomé presvedčenie...mám problémy so štítnou žľazou, preto neviem schudnúť...

A posledné roky, sa točím v jednom kruhu, držím "diétu", cvičí, nevidím žiadne výsledky, potom mám povolené a zakázané potraviny a keď poruším svoju diétu, spadnem zase do hlbokej pasce sebasabotáže....zase som zlyhala...nič nedokážem... neviem kontrolovať svoju stravu...tak som zase k sebe prísnejšia..... budem viac cvičiť.... a moje telo je v neustálom strese, podvyživené – a pritom v tom režime ukladá tuk...potom tu mám obdobia keď tento stres musím zajesť niečím slaným, alebo sladkým....neustály kolotoč....

Potom v roku 2021 som sa dala na intuitívne stravovanie – už som nemala zakázané a povolené jedlá....len jednoducho jedlá.... ale tento podvedomý blok samosabotáže, som zase len skrývala.... ani doteraz som nedosiahla svoju ideálnu hmotnosť.... už sa s tým asi musím zmieriť však...po toľkých rokoch skúšania , zlyhania, to asi vzdám...

Ale v hĺbke svojej duše, stále túžim po tom "dokonalom" zovňajšku, ktorú mám v hlave. A teraz to prasklo, ako bublinka....

Roky potláčané emócie, vybuchli na povrch. Roky sebakritiky, sebaponižovania sú tu stále.

Takže som nič neriešila, len som to niekde zakopala, niekde skryla.

A posledné 4 týždne zase definujem samú seba, zase idem do hĺbky, a mením svoje vnímanie.

Veľmi často ľudia sa nechcú pozrieť pravde do očí, alebo nechcú zmeniť svoj život, lebo sa boja, že stratia to čo majú. Alebo sme tak hlboko zakopali svoje emócie, že sa v tom nechceme hrabať...

Ale nakoľko to včera vyplývalo na povrch – má to svoj dôvod. Už sa predtým nebudem viac skrývať, ale pozriem sa na tento veľmi hlboký podvedomý blok – prečo sa vlastne sabotujem za tou vysnívanou postavou roky....????

Takže som sa rozhodla, že túto tému preskúmam, prídem na príčiny, a ako z toho von...

Už nechcem pokračovať v tom neustálom cykle trýznenia – hladovania – prejedania, ale naozaj chcem nájsť ten spirituálny vzorec riešenia.

Lebo keby tá diéta bola taká jednoduchá – jedz menej – cvič viac...každý z nás by bol chudí....ale nie, podľa mňa je to oveľa komplikovanejšie ako len jedlo a cvičenia.

Vynechávame z toho naše emócie, presvedčenia, podvedomé bloky...

A zabúdame aj na to, že tu máme nejaký naučení program z rodiny.... zjed to....musíš jesť, lebo je čas obeda/večere.....nevstaneš od stola kým to nezješ....ak to nezješ, nič iné nedostaneš....budeš jesť to čo som navarila, nebudem ti variť nič iné.... ak sme niečo pokazili možno nás trestali tým, že sme nedostali večeru.... boli sme v kolotoči stresu, tak sme siahli po tej čokoláde a aj doteraz svoje problémy riešime emocionálnym jedením.....

Jem preto, lebo som hladná alebo zajedám svoje emócie???

Poznám čo je skutočný hlad, a čo je emocionálny hlad?

Prečo zjem tú čokoládu, keď viem, že mi z toho bude zle?

Prečo neviem prestať jesť? Je rozdiel medzi sýtosťou a tým, keď je už mi fyzicky zle, tak som sa najedla....že mi ide už prasknúť žalúdok...

Táto bolesť zo včerajška , mi zase len ukázala to, že v podvedomý som to skrývala... a veľmi dobre...

Budem pokračovať v tejto ceste sebapoznania, a potom vám prinesiem svoje postrehy.

S láskou Zuzana.... ( každý príspevok má edukačný charakter)

P.S: vôbec nebolo ľahké napísať tento dlhý článok, vyjsť s kožou na trh...hovoriť o tom, ako vnímam samú seba, aké podvedomé bloky som zažívala, ale jedno si musíte uvedomiť, že len tak sa môžeme zmeniť, ak sa pozrieme pravde do očí... a hoci som si myslela, že som spokojná, moje emócie ukázali, že som to len skrývala, zase som to zamkla do nejakej škatuľky. Ale ak chceme transformovať svoju realitu...musíme otvoriť, všetky tie škatuľky s emóciami...bez toho to nejde.