Archetyp - zranené dieťa 1. časť

Každý z nás bol dieťaťom. Ak máme nejaké problémy, ako prvé skúmame svoje detstvo. Riešime meditácie ktoré sa týkajú vnútorného dieťaťa.

Tento archetyp vytvára naše vnímanie života, ako pristupujeme k bezpečnosti, starostlivosti, lojality, rodiny. Môžeme tiež hovoriť aj o iných aspektoch tohto archetypu – ako je ranené vnútorné dieťa, opustené dieťa, sirota, závislé dieťa, nevinné, dieťa prírody a božské dieťa.

Tieto energie sa môžu objaviť v rôznych situáciach, ako reagujeme na rôzne udalosti.

Ale základnou úlohou tohto archetypu je to – ako pristupujeme k zodpovednosti, ako sme závislý. Kedy a ako prevziať zodpovednosť, čo je dobrá a zlá závislosť, kedy sa postaviť za svoju vlastnú pravdu, ako vystupovať v spoločnosti.

Máme rôzne etapy dospievania – to asi pozná každý z nás. Ako fyzicky dospejeme, tak by sme mali aj duchovne dospievať.

V prvých 7 rokoch si rozvíjame rôzne zručnosti, ako sa máme o seba postarať, ako si chrániť hračky, svoj majetok.

Ak nás to rodičia učili. Možno nás rodičia nenechali rozhodovať, možno všetko robili za nás. Koľkokrát počúvam príbehy, že deti v 1. ročníku nevedia narábať ani s príbormi, lebo ich krmia ich rodičia.

Potom od 7. roku ideme do školy – začíname sa učiť, čo znamená byť v škole, zodpovednosť za seba, za svoje povinnosti, za skupinu, ako vystupovať v skupine, ak urobím rozhodnutia budú to mať následky.

Od 7. roku do 13. roku sa emocionálne rozvíjame, vytvárame si kamarátstva, rozmýšľame, máme svoje vlastné myšlienkové vzorce, pýtame sa , inak vidíme morálku, etiku, lojalitu, vidíme pravidlá vo vzťahov.

Počas dospievanie si uvedomujeme samého seba, a pritom prichádzajú aj hormonálne zmeny. Uvedomujeme si svoju silu, vidíme svet inými očami, začíname si všímať opačné pohlavie, prichádzajú prvé lásky, a uvedomujeme si svoje telo.

A potom sa už pripravujeme na život – hoci sme nežili , len sa 18 rokov učili, objavuje svoje stránky a talenty, máme vlastné názory, chceme ísť inou cestou, hľadáme iné možnosti.

Robíme rozhodnutia o svojom živote, ale veľmi často to nie sú ani naše vlastné rozhodnutia. Musíme sa podradiť svojim rodičom. Toto by sme mali robiť, toto môžeme, ak to tak neurobíme, môžeme odísť z domu, vyhodia nás.

Toto je náš prvý kontakt s fyzickou realitou. Ako keby sme doteraz žili v bubline domova a školy.

Môžeme ísť voliť, hoci sme sa doteraz nezaujímali o politiku, môžeme mať vlastný názor, hoci 18 rokov nás učili, že len to je pravda, čo nám hovorili rodičia a učitelia.

Možno ešte študujeme, sme dospelý, ale ostávame ešte deťmi našich rodičov. Lebo bývame doma, ale chodíme do školy, ešte nepracujeme, rodičia za nás platia všetko. Alebo sme nemali nikoho a sme zaskočený životom. Musíme urobiť všetko sami...príbehy sú rôzne.

Tento vývoj by mal byť ideálom. Toto je ten proces, ktorí opisujú knižky, učebnice, smernice.

Ale život je komplikovaný, každý z nás mal iné detstvo, iné skúšky, iný život.... mali sme ťažkosti a preto sme iní, preto každý z nás má iný príbeh.

Ale čo sa stane ak sa tento cyklus, tento vývoj poruší? - pokračujem zajtra , lebo by to bol veľmi dlhý príspevok.

Zuzana