Ak náš vzťah nie je oficiálny

Každý z nás chce mať vzťah, spojiť sa s niekým....toto je naša elementárna potreba....

Počas mnohých rokov sme sa naučili, vážiť stabilitu.... vzťah, práca, domov...každý z nás chce mať tie svoje pevné korene...

Ale ak sme sa veľa sklamali, bojíme sa otvoriť, bojíme sa mať vzťah... bojíme sa znovu otvoriť, bojíme sa byť úprimní, bojíme sa vzdať svojej nezávislosti, bojíme sa čo ak to dopadne rovnako ako naše predošlé vzťahy?? Náš podvedomý vzorec, naša bolesť z minulosti ovláda našu realitu...

Ale popritom si hovoríme, že tak veľmi po tom túžime, máme to nutkanie, aby sme žili vo vzťahu... niekto už zo začiatku vyhľadáva takýto druh vzťahu/vzťah bez záväzkov/, zase niekto keď je mladí, skôr chce byť slobodný, chce si užívať život a potom neskôr , si nájde toho pravého, tú pravú, každý sme iný.

Ale ak niekto je stále len v takom vzťahu, kde mu hovoria, že nie je dosť dobrý, kde ho posúvajú na druhú koľaj, potom jeho sebaúcta klesá, stále si vyberá ten istý typ vzťahu, nevie a nerozpozná, že žije v zlom vzťahu, nemá odvahu odísť...

V takomto vzťahu je stále niekto silnejší a niekto kto je zraniteľnejší. Tá zraniteľnejšia strana, verí a dúfa, že sa to zlepší... stále si hľadá výhovorky..... no bude mu to trošku trvať, kým sa otvorí, má zlé skúsenosti, musí to prekonať, potrebuje len viac času, práve teraz je v ťažkej životnej situácií, nevie sa rozviesť, lebo majú ešte malé dieťa, majú spoločný dom a na tom hypotéku, majú spoločné podnikanie..... ale tá zraniteľná strana – tá osoba, ktorá všetko odpúšťa , stále dostáva menej lásky a stále odpúšťa tomu druhému.

A tak máme množstvo "nezáväzných " vzťahov, vzťahy , keď jeden je stále v role milenky/milenca, vzťahy kde sa stále hádame, rozídeme a zase dáme dokopy....a stagnujeme, zasekneme sa , a takto strávime spolu roky, nikam sa neposúvame, stále sa hráme na hry...

Ničíme samých seba, ničíme svoje sebavedomie, ničíme svoju budúcnosť. Stále hľadáme výhovorky, ale veď sme mali aj krásne chvíle, žiaden vzťah nie je dokonalý, to sa zlepší.....

A potom zbadáme , že máme 30-40 rokov a nemáme to po čom ste tak veľmi túžili. Nemáme vzťah, nemáme rodinu..., tieto vzťahy sú len putá, ktoré nás zväzujú a oberajú nás o čas... o to, aby sme si našli toho pravého / tú pravú.

Možno aj vy poznáte vzťahy, vzťah, v ktorom sa stále rozchádzali a stále sa znovu dali dokopy...

Prečo vlastne? Lebo neverili tomu, že môžu mať niečo lepšie? A bolo to lepšie? Zmenil sa ten vzťah k lepšiemu? Alebo tam chýbalo emocionálne bezpečie? Pretože sme nedostali to, čo sme chceli, stále sme očakávali ďalšiu hádku, ďalší rozchod a ďalšie udobrenie???

Takýto vzťah nás odoberá o vieru, čas, sebaúctu, to ako vnímame vzťahy, ako vnímame samých seba, okolie, čo si myslíme ako by mal vzťah vyzerať. Ak sme vyrastali v takej rodine kde sa tak správali naši rodičia, naši blízky, berieme to ako normálne.

Bojíme sa otvorene rozprávať, lebo nechceme toho druhého naštvať, lebo to zase povedie k rozchodu...

Nemáme žiadne hranice... dovolíme tomu druhému, aby robil čokoľvek. Nehovoríme nie, už stačilo, nikdy viac, pomaly sa uzatvárame, radšej sme ticho... a čas plynie, kým vzťah je len o hádkach, o kompromisoch.... nemáme vyhliadku spoločnej budúcnosti, máme pocit, že vôbec neovládame svoj život.... stále si vyberáme tú svoju komfortnú zónu, čo je tento zlý vzťah..

A ako z toho môžeme von... na to je potrebné to, aby jeden v tomto vzťahu bol silný a povedal nie...alebo aby obidvaja pripustili, že toto, čo robia nie je správne, takto by nemal vyzerať žiaden vzťah.

Takýto vzťah nás dostáva len do problémov, zostávame v tom vzťahu lebo máme nízke sebavedomie, lebo sa bojíme, lebo sa bojíme hádky, lebo sa bojíme toho druhého, lebo čo ak príde niečo horšie... stále si prehrávame len horšie scenáre a neveríme tomu, že môžeme mať niečo lepšie. Že môžeme byť niekoho partnerom, že môžeme mať harmonický a pokojný vzťah.

Cítime sa čoraz horšie lebo sme - , očakávali kvalitný čas, pozornosť, milé slová, hlboký rozhovor, intimitu, pozornosť jeden k druhému, skutočné city, nasadenie. Stagnácia, večný nedostatok a odmietanie majú deštruktívny vplyv na naše sebavedomie, nikdy sme v tomto vzťahu necítili, že sme dôležitý, že my sme tí jediný, že my sme ten dokonalý partner.

Často sa staviame do nedôstojných rolí, pretože chceme, je to naše rozhodnutie. V skutočnosti odmietame úplné odovzdanie sa, nevieme sa otvoriť celou svojou bytosťou, srdcom, energiou, stopercentne, čistou dôverou. Približujeme sa, vzďaľujeme sa, tá stabilita nás desí.

Vlastné problémy so záväzkami nám nedovoľujú rozvíjať plnohodnotné a rovnocenné vzťahy. Cítime sa bezpečnejšie a menej úzkostlivo, ak sa nikdy nerozhodneme, neoženíme sa ani neplánujeme spoločnú budúcnosť. V hĺbke srdca túžime po spriaznenej duši, partnerovi, s ktorým si vybudujeme budúcnosť , no neveríme, že si zaslúžime lepšie, viac, že ​​môžeme byť prví v živote niekoho iného, ​​že môžeme byť Jediný.

Ak vzťah ani po mnohých rokoch nevedie k záväzku, musíme sa zamyslieť, čo v ňom hľadáme.

Prečo sa znovu a znovu vraciame k tomu partnerovi? Čo hľadáme? Naozaj sa ten partner zmenil, alebo to zase vydrží niekoľko týždňov / mesiacov a všetko sa začne odznova?

Prečo si stále vyberáme takýto typ vzťahu? Čo je za tým? Aké lekcie a učenia sa ukrývajú v takomto typu vzťahu? Čo sa musíme naučiť?

Prečo niekto má dokonalý vzťah, kým my sa motáme v karmickom vzťahu dookola. Prečo túžim po dokonalom vzťahu, prečo o tom stále snívam, no naša realita ukazuje niečo celkom iné? Prečo mám pocit, že to nemôžem mať?

Ak aj vy ste zažili takýto vzťah a chcete na to poznať odpoveď Akaša vzťahové čítanie, vám dá odpovede, na vaše otázky čo sa týka vzťahov.

S láskou Zuzana.